5.kap.: Z Beskyd na popravčí dvůr
12.kap.: Pod podvozkem letadla
14.kap.: Leopoldov – pevnost ztracených
18.kap.: Můj nový domov Toronto)
Seznam popravených v letech 1948-1960
0
Píše sa rok 1849. Zomiera Gutle Schnaperová, manželka Mayera Amschela Rothschilda. Pred svojou smrťou vyhlásila:
”Ak by moji synovia nechceli vojny, nebolo by žiadnych.”
Prichádza na scénu Adam Smith a jeho Bohatstvo národov (1776).
Film The International z roku 2009:
15.5KB Poľnohospodárska produkcia na Slovensku (s.c. 2000, mld Sk) |
19.2KB Poľnohospodárska produkcia na Slovensku Strata: 1990-2007=1015 mld. Sk (s.c. 2000, mld. Sk) |
16.2KB Počet hovädz. dobytka na Slovensku (v tis. ks) |
20.6KB Počet ošípaných na Slovensku (v tisíc ks) Strata za roky 1990-2007 = 17 miliónov ošípaných |
22.4KB Počet oviec na Slovensku (v tis. ks) Strata za 1990-2007 = 4,11 milióna oviec |
16.9KB Produkcia mäsa na Slovensku (v tisíc ton živej váhy) |
22.1KB Produkcia mäsa na Slovensku (v tisíc ton živej váhy) Strata za 1990-2007 = 5,9 milióna ton živej váhy |
16.5KB Spotreba mäsa na Slovensku (kg/obyv/rok) |
16.4KB Produkcia mlieka na Slovensku (v mil. litroch) |
20.8KB Produkcia mlieka na Slovensku (mil. litrov) Strata 1990-2007 = 21 miliárd litrov mlieka |
17.5KB Spotreba mlieka a mlieč. výrobkov (kg/obyv) |
15KB Produkcia vajec na Slovensku (mil. ks) |
19.1KB Produkcia vajec na Slovensku (mil. ks) Strata: 1990-2007=18,2 mld vajec |
15.5KB Plocha vinohradov na Slovensku (tisíc, ha) |
16KB Stavebná produkcia Slovenska, s.c. 2000 (mld. Sk) |
21.1KB Stavebná produkcia Slovenska (s.c. 2000, mld. Sk) Strata 1990-2007=2615 mld. Sk |
19.4KB Počet dokončených bytov ročne na Slovensku (v tis.) Strata 1990-2007 = 371 tis. bytov |
16.3KB Priemyselná produkcia Slovenska (s.c. 1995, mld Sk) |
20KB Priemyselná produkcia Slovenska (s.c. 1995, mld Sk) Strata 1990-2007 = 6291 miliárd Sk (stále ceny 1995) |
16.1KB Hrubá domáca produkcia Slovenska (~s.c. 1995, mld Sk) |
15.9KB Výroba chladničiek a mrazničiek na Slovensku (tisíc ks) |
17.1KBVýroba traktorov na Slovensku (tisíc ks) |
14.1KB Výroba dreva a výrobkov z dreva na Slovensku (%) |
14.2KB Reálna mzda na Slovensku, 1989=100% |
21KB Reálna mzda na Slovensku, 1989=100% Strata 1990-2007 na mzde jedneho pracovnika je ~78000 Sk (s.c.2004) na 2 milióny pracovníkov ~156 mld Sk |
15.8KB Celkové dôchodkové zabezpečenie na Slovensku (1989=100%) |
21.7KB Počet domácností (relatívne jednotky normalizované) Štatistická ročenka SR 1999, Microcensus 2002 |
16.3KB Totálny zahraničný dlh Slovenska (b.c., mld. USD) |
22.4KB Poradie štátov podľa indexu HDI (kvality života) Čím nižší index, tým vyššia kvalita života |
29.2KB Poradie štátov podľa indexu HDI (kvality života) Čím nižší index, tým vyššia kvalita života |
21.6KB Hodnota Dow indexu na New Yorskej burze normovaná na infláciu. |
19.2KB Trestné č iny zistené na Slovensku (v tisícoch) Od roku 1990-2007 = 1,076 milióna trestných činov naviac |
13.4KB Trestné činy na Slovensku – objasnenosť (v %) |
17.1KB Počet vrážd na Slovensku Za roky 1990-2007 = 966 vrážd navyše |
20.1KB Násilné trestné činy na Slovensku (v tisícoch) Za roky 1990-2007, bolo navyše 92 500 násilných tr. činov |
21KB Škody spôsobené kriminalitou na Slovensku (v mld. Sk) Škody za 1990-2007 = 308 mld. Sk |
13.8KB Počet vrážd na Slovensku a v USA na 100 000 obyvateľov |
14.2KB Počet násilných trestných činov na Slovensku a v USA na 100 000 obyvateľov |
16.4KB Počet pracovníkov vedy a výskumu na Slovensku (v tis.) |
13.7KB Slovensko: Výdavky na vedu a výskum (v % HDP) |
18.2KB Výdavky na vedu a výskum (v % HDP) |
21.4KB Počet obyvateľov na Slovensku (v tis.) Rok 2009 = menej o 702 tisíc obyvateľov v porovnaní s trendom za socializmu |
15.6KB Relatívny rast indexu HDP (1991=100%) |
22.7KB Príjem na obyvateľa v parite kúpnej sily v Rusku a Číne (Reálne medzinárodné US-doláre, 2003) |
Zdroj: Karol Ondriaš Víťazstvo \”demokracie\”? Po 20 rokoch
Overenie niektorých grafov:
Dokončené byty – vydané kolaudačné rozhodnutia – ročné prehľady
Ida Mettová
Kronštadtské povstání 1921
První české vydání: AK FAS, sv. 4, 1999; anticopyright
Reedice: Obzor, 2005
Předmluva k prvnímu českému vydání
Prvního března 1921 vypukla v Kronštadtu — městě a hlavní základně sovětské Baltské flotily — vzpoura proti diktatuře Komunistické strany. Již dlouhou dobu i bezpečně „sovětské“ zázemí vřelo nespokojeností s bolševickým režimem. Pracující již tehdy každodenně na své kůži pociťovali, že bolševici se stali novou vládnoucí třídou, monopolizovali si moc a nyní ji bezohledně využívají ve svém zájmu. Katastrofálně špatná politika tzv. „válečného komunismu“ zlikvidovala ruský venkov, kterému bolševici tradičně nevěřili, kde měli jen hrstku členů a na nějž tvrdě dopadaly násilné konfiskace obilí. Namísto aby bolševická strana podporovala sebeorganizaci, samosprávu a svobodnou iniciativu lidí, chovala se na „svém“ venkově jako na dobytém území. Námořníci a dělníci z Kronštadtu byli lidé, kterým se již zajídala „komisarokracie“ a všudypřítomný teror Čeky. Když v říjnu 1917 kronštadtští námořníci pod velením anarchistického bouřliváka Anatolije Železňakova brali útokem Zimní palác, bylo to ve jménu svobodného zřízení sovětů — orgánů politické a ekonomické samosprávy. Po určitém čase však bolševici zlikvidovali všechny politické soupeře a sověty se proměnily v mrtvé přívěšky stranické diktatury. V zemi byl zaveden nerovnoprávný platový, sociální a přídělový systém, výrazně zvýhodňující prominentní členy a nomenklaturní kádry Strany.
Dne 1. března 1921 lidem v Kronštadtu došla trpělivost, a ohavný způsob, jakým bolševici zradili a překroutili revoluční ideály, je přinutil povstat. Zachovali se skutečně „troufale“: vzali si demokratická práva, která si vydobyli v roce 1917 a nevyžádali si milostivé svolení Politbyra, aby mohli uspořádat nové svobodné volby do místního sovětu.
Je nutné říci, že kronštadtský program, založený na Petropavlovské rezoluci, není programem anarchistickým. V daných dobových souvislostech ale vyjadřoval spontánní odpor ruských pracujících, vojáků a námořníků proti bolševické diktatuře. Volá o všeobecné demokratizaci, po naplnění hesel „Továrny dělníkům, půdu rolníkům“, chce přezkoumat případy těch, kteří byli uvězněni v koncentračních táborech, chce propustit z bolševických kriminálů vězně z řad námezdně pracujících, kteří si dovolili kritizovat rudé cary. Každý anarchista se však v dané chvíli musel postavit na stranu kronštadtských, kteří instinktivně požadovali to, co si vybojovali v Říjnové revoluci a o co je připravila Komunistická strana: ekonomickou a politickou samosprávu, založenou na rovnostářství, demokratických svobodách a anarchistických hodnotách — solidaritě a vzájemné pomoci.
Kronštadtská vzpoura vypukla poté, co bolševická vláda začala brutálně potlačovat stávkové hnutí petrohradského proletariátu, které začalo formulovat politické požadavky. Šlo o mocenský monopol Státostrany, kterého se bolševici nechtěli za žádnou cenu vzdát. Proto musela téci krev. Bolševici často bagatelizují rozsah protibolševické stávkové vlny, která na počátku roku 1921 zachvátila Petrohrad a ostatní velká ruská města. Již 12. února 1921 však psala moskevská „Pravda“, že 60 největších petrohradských továren muselo uzavřít své brány kvůli nedostatku uhlí. Stejně jako v revolucích z let 1905 a 1917 se Petrohrad stal centrem dění. Dne 23. února se konala velká schůze zaměstnanců železáren Trubočnyj. Dělníci požadovali zrovnoprávnění přídělů a distribuci zásob zimního šatstva a bot. Nazítří vyrazili do ulic a obešli snad všechny továrny ve městě. Uspořádali velkou demonstraci na Vasilijském ostrově a už tehdy proti nim zakročily oddíly důstojnických kadetů. Bolševici se však přepočítali. Nasadit proti stávkujícím dělníkům vojáky znamenalo hodit hořící zápalku do sudu se střelným prachem. Za pár dní v samotném Petrohradu slovy Paula Avriche (viz níže) stávkovaly všechny větší továrny, včetně gigantických Putilovských železáren, které byly v letech 1905 a 1917 ohniskem revolučního vření. Přestože z předválečných 36 000 zaměstnanců zůstalo pouhých 6 000, byli to revoluční dělníci z Putilova, kteří opět vyšli do ulic. Přidali se k nim dělníci z loděnic Admirality, suchých doků Galernaja, sléváren Baltickij a Patronnyj a desítek dalších podniků.
Ruský proletariát, vyhladovělý, zbídačený a zterorizovaný bolševickou tajnou policií Čekou, byl ze zoufalství často schopen čehokoli. Když na konci února 1921 Lenin navštívil odborářskou schůzi moskevských slévačů, zeptal se účastníků, kteří obvinili bolševiky, že si neprávem uzurpovali řízení země, jestli by snad nechtěli návrat bělogvardějců a monarchie. Dostalo se mu odpovědi, která ho šokovala: „Ať přijde kdokoli — bílí, černí nebo samotní ďáblové — jen když vás vymetou ze země.“ (Avrich, str. 36)
Kronštadt nakonec padl. Můžeme sice spekulovat, co by se stalo, kdyby povstalci počkali několik týdnů, až roztaje led a Kronštadt by se stal prakticky nedobytnou pevností, ale v historii neexistují žádná kdyby… Kronštadt byl posledním masovým projevem svobodného socialistického, anarchismem silně ovlivněného smýšlení v Ruské revoluci. Potom už nebylo nic, jen sedmdesát let dlouhá tma, Čeka a GULAG. Ještě dnes se i v naší zemi najdou trockistické a marxisticko-leninské skupinky, které schvalují masakr Kronštadtského povstání a obhajují ho v duchu klasické tradice bolševické demagogie jako historickou nevyhnutelnost a potření kontrarevolučního spiknutí. Tito lidé se občas nestydí vmísit se do našich řad na nejrůznějších anarchistických akcích. Doufám, že všichni anarchisté si po přečtění práce Idy Mettové uvědomí, že bolševismus je totalitní idea, se kterou není možné vést jen teoretické disputace, ale kterou je vždy nakonec nutné zničit silou, stejně jako fašismus.
Klasickou prací, detailně popisující kromě Kronštadtu i souvislosti „válečného komunismu“ a vývoj bolševické moci, je „Kronštadt 1921“ od amerického historika Paula Avriche, kterou se vám rovněž budeme snažit dát k dispozici a která s největší pravděpodobností vyjde v zimě 1999/2000. Mám dojem, že Kronštadt je jeden z posledních bolševických (zvláště pak trockistických) mýtů, který ještě nebyl konfrontován některou z publikací Anarchistické knihovny FSA. Prozatím jsem přeložil a s pomocí ostatních soudruhů připravil k vydání „pouze“ brožurku slavné ruské anarchistky Idy Mettové „Kronštadtské povstání 1921“, protože vím, že téma Kronštadtu je mezi českými anarchisty stále aktuální.
V červenci 1999 Anarchistická knihovna FSA dále vydá dlouho připravovaný sborník prací amerického anarchisty Murraye Bookchina pod názvem „Jako cestou půjde anarchismus?“
Mnohým hlavne pravicovo orientovaným voličom sa nepozdáva triedny boj. Ten v skutočnosti vždy bol a je len malá pravdepodobnosť, že raz nebude, ale … (počkajte si prosím, lebo o tomto vlastne bude tento článok pojednávať). Mne osobne sa najviac pozdáva jeho klasifikácia z úst jedného z najväčších podnikateľov všetkých čias, pána Henryho Forda. Ten pred mnohými rokmi definoval triedny boj, kde na jednej strane stoja podnikatelia a robotníci a na strane druhej bankári. Od takéhoto ponímania triedneho boja, ale mnohých odrádza demagógia niekoľkých vysokopostavených bankárov, špekulantov, vlezlých analytikov a samozrejme politikov.
V mnohých mojich predchádzajúcich článkoch som sa už vyjadroval na adresu rôznych ekonomických sfér nášho života. Dnes sa pokúsim zhutniť z nich niečo do tohto jedného. Mohli by sme hovoriť o prechode od kapitalizmu k socializmu. Jeden ekonóm z “rakúskej školy”, ktorého som vo svojich článkoch spomínal bol Josef Alois Schumpeter. Ten už pred mnohými desiatkami rokov predpovedal krach kapitalizmu. Tvrdil, že to nebude robotnícka trieda, ktorá ho zvrhne, ale inteligencia, ktorá nebude spokojná so stavom a vývojom vecí.
Dnes stojíme na prahu významných zmien, teda Tí hore si to neuvedomujú, preto sa všemožne snažia “tlačením nových peňazí” udržať takýto spôsob fungovania sýstému čo najdlhšie a aj naďalej v chode. Týmto krokom, ale znehodnocujú nielen naše peniaze, ale prakticky celý naš život. Celkový objem peňažnej zásoby by sa nemal meniť, nesmie sa meniť, aby mohli peniaze odzrkadlovať náš celkový pokrok, pokrok celého ľudstva. Aby tomu tak bolo, museli by sme byť svedkami prakticky permanentnej deflácie – poklesu cien tovarov a služieb, čiže tovarovej deflácie.
Ľudia by si mali podľa môjho názoru uvedomiť nasledovné: Ľudský rod siahajúci až k Adamovi a Eve sa pokúšal si neustále svoju prácu uľahčovať, čím nešetrili iba so silami, ale hlavne s časom. Táto schopnosť sa pretavila do skutočnosti, ktorej sme dnes svedkami a ktorú nazývame technologický pokrok. Márne su snahy rôznych samozvaných odborníkov, ktorí ľuďom nahovárajú, že pokrok ľudom prácu neberie, nič nie je ale ďalej od pravdy. Ak by pokrok získaný ľudskou prácou, mysľou a umom neoslobodzoval od práce budúcej tak by sme predsa nemohli o pokroku hovoriť.
Preto “neviditeľná ruka trhu” môže vďaka poctivej práci mnoho miliárd ľudí (mám namysli aj tých už po smrti) zabezpečiť prechod, alebo transformáciu, pričom si to ľudia neuvedomujú od jedného zriadenia k druhému. Budúcnosťou je aj tak iba “horda nezamestnaných”, ktorých technologický pokrok oslobodí od práce. Deflácia by zabezpečila postupné skracovanie pracovného času tým, ktorých pokrok ešte od práce neoslobodil a postupné zlacňovanie tovarov a služieb, ktorých cena by bola blízka nule, teda zadarmo.
Ľudia sa sami hrnú do nejakej formy socializmu, pričom ale úzka skupina ľudí, vyššie menovaná sa tomuto všemožne snaží zabrániť. Infláciou, zvyšovaním daní, neustálim zdražovaním a pracovaním na ľudí, ktorí sú preferantmi pasívnej formy príjmu robia schopným ľuďom tento prechod čoraz zložitejším. A oni sa boja nechať banky skrachovať… Radšej budujú korporátny fašizmus.
Mikloš nauč svojich poskokov na ministerstve konečne počítať!
Posted: 22. októbra 2010 in Modrá hydraUž takmer 2 mesiace počúvame správy o tom, že ako nás táto slávne neslávna vláda chce pumpnúť v budúcom roku na daniach a iných poplatkoch o 800 miliónov eur a popri tom minimalizujú dopad svojich opatrení na obyvateľov. Vraj nám náklady tak ako jednotlivcom aj domácnostiam s viacerými členmi stúpnu o necelé percento, alebo v priemere u priemernej rodiny o 9,3 eura mesačne.
Znova klamú a budú okrádať!
Zadanie:
800 000 000 eur = plánované ošklbanie občanov Slovenskej republiky v roku 2011
1 700 000 = počet slovenských domácností
800 000 000 / 1 700 000 = 470,6 eura ročne
470,6 / 12 = 39,2 eura mesačne.
„Bude (Ficov odvod) vo výške dvojnásobku deficitu. Ak je očakávaný deficit pre tento rok 7,8 percenta, tak odvod bude 15,6 percenta.“
Bratislavský poslanec rok 2010/2011:
plat: 2 009 eur/2 250 eur
odvody: 688 eur/650 eur
Ficov odvod pre rok 2011: 1 899 eur
paušálne náhrady: 1 406 eur/1 350 eur
čistá mzda: 2 872,5 eura/2 739,1 eura
Zníženie o 4,6 % , čiže o 133,46 eura
Mimobratislavský poslanec rok 2010/2011:
plat: 2009 eur/2 250 eur
odvody: 688 eur/650 eur
Ficov odvod pre rok 2011: 1 899 eur
paušálne náhrady: 1 607 eur/1 575 eur
čistá mzda: 3 073,2 eura/2 964,1 eura
Zníženie o 3,6 % , čiže o 109,16 eura
Sulík odhaduje priemernú hrubú mzdu na Slovensku pre rok 2010 ako je z jeho výpočtov zrejmé na 750 Eur. Poslanci ako vieme poberajú trojnásobok tejto priemernej hrubej mzdy, teda 2 250 Eur. Z toho vyplýva, že odhaduje medziročný rast priemernej hrubej mzdy na smiešnych 0,716%. Viac v priloženej tabuľke.
Ako vidno tak aj v čase najhlbšej krízy na Slovensku rástli mzdy medziročne o 3%.
Nasleduje výpočet, kde podľa môjho názoru bude medziročný rast priemernej hrubej mzdy na úrovni 3% a to je môj veľmi pesimistický odhad, ale ani z ďaleka nie tak pesimistický ako ten od pána Sulíka.
Bratislavský poslanec rok 2011:
plat: 2 301 eur = 3*767
odvody: 670 eur
Sulíkov podvod pre rok 2011: 1 942,044 eur
paušálne náhrady: 1 381 eur
čistá mzda: 2 802,07 (pokles oproti roku 2010 70,5 eura)
Zníženie o 2,5%.
Mimobratislavský poslanec rok 2011:
plat: 2 301 eur = 3*767
odvody: 670 eur
Sulíkov podvod pre rok 2011: 1 942,044 eur
paušálne náhrady: 1 610,7 eur
čistá mzda: 3 031,77 eur (pokles oproti roku 2010 41,43 eura)
Zníženie o 1,4%
Rozpočet na rok 2011 ozdraví ekonomiku
„Vláda navrhla zníženie deficitu v budúcom roku na 4,9 percenta HDP a tento cieľ nespochybňujú opozičné politické strany ani odbory.“
Ja ho spochybňujem (a nie som sám), ale to dnes nebudem riešiť. Pozrime sa na mzdy poslancov po predčasných parlamentných voľbách a aj za predpokladu, že Sulíkov podvod zostane po nich v platnosti – rok 2012 (dajme pre istotu 2% medziročný rast priemerných miezd).
Bratislavský poslanec rok 2012:
plat: 2 348 eur = 3* 782,34
odvody: 729 eur
Sulíkov podvod pre rok 2012: 2 117,896 eur
paušálne náhrady: 1 409 eur
čistá mzda: 2 947,85 (nárast oproti roku 2010 o 75,35 eura a oproti 2011 o 145,85 eura)
Nárast!!! Nárast!!! Nárast!!!
Mimobratislavský poslanec rok 2012:
plat: 2 348 eur = 3* 782,34
odvody: 729 eur
Sulíkov podvod pre rok 2012: 2 117,896 eur
paušálne náhrady: 1 643,6 eur
čistá mzda: 3 182,65 eur (nárast oproti roku 2010 o 109,45 a oproti 2011 o 150,88 eura)
Nárast!!! Nárast!!! Nárast!!!
Fico mal opäť pravdu. Roztopením zmrazených platov budú poslancom rásť mzdy aj za predpokladu takmer 5% deficitu štátneho rozpočtu a to stačí aby mzdy rástli medziročne v priemere iba o 2% (aj menej). Za schodok štátneho rozpočtu, ktorý nominálne pre rok 2011 predstavuje takmer 4 miliardy eur si táto vláda a ani koumáci, čo sa na šetrenie iba hrajú nezaslúžia ani cent!
PS Mohol by nejaký modrý ochotník urobiť výpočet, že koľko Ficova vláda ušetrila zmrazením platov ústavných činiteľov?
Áno, Ivan Mikloš aj so svojim neoliberálnym ansámblom s pravdou šetria a to už dlhé roky, dokonca viac ako 20 rokov. Bolo to práve v roku 1989 keď sme nastúpili na rozbehnutý vlak, kde boli rušňovodičmi Ronald Reagan a Margaret Thatcherová (MT). Obaja inšpirovaní hlavne Friedrichom von Hayekom, čo by ešte nebola chyba, keby ho aspoň chápali. Spustili vlnu deregulácii, privatizácie štátneho majetku, znižovania daní, podotýkam, že hlavne najbohatším. A o to ide, Tí najbohatší nie sú najmúdrejšími, nie sú ani najodvážnejšími, nie sú ani najschopnejšími, lebo 99% z nich začalo svoj biznis podvodom, ba dokonca krádežou. Bill Gates okradol Steva Jobsa, Steve Jobs okradol firmu Xerox atď. Ale načo chodiť do Ameriky? Však my si vystačíme aj tu na Slovensku. Takí Vajdovci, Tkáčovci, Hoffmanovci, Jakabovičovci, Široký a ďalší… Ak uvalíme vyššie dane na majetok, alebo zisk týchto zlodejov, tak sa vôbec nič nestane, to by sa iba časť nášho bývalého spoločného majetku vrátila späť slovenským občanom. Mám minimálne 15 dôvodov, prečo by som ich zisk zdanil 90% sadzbou dane. Poďme na ne.
1. Táto daň by zabezpečila, že títo zlodeji by sa museli orientovať na investovanie do tých odvetví, kde je možné uvažovať o zisku iba v dlhodobom horizonte, už by nezáležalo na tom, že kto mal koľko šťastia, alebo lobingových skúseností, ktoré pred časom schvaľovala aj naša dnešná údajná premiérka. Prešlo by sa k plánovaniu miesto krátkodobých machinácii a špekulatívnemu umiestňovaniu peňažných zdrojov na akciových trhoch.
2. Posilnila by sa závislosť medzi jednotlivými podnikmi a obcami v ich okolí.
3. Poklesla by „daňová“ kriminalita. Dnes a dlhé roky predtým nám naša elita (politici a vraj analytici) tvrdili, že čím nižšie dane, tým je nižšia motivácia krátiť dane. Pozrime sa na to, ale z iného uhľa pohľadu. Je to práve vysoká daň uvalená na skupinu špekulantov z horných poschodí tejto zbojníckej pyramídy, ktorá motivuje k tomu, aby nekradli, neklamali a nepodvádzali. Však dajme jednu básnickú. Povedzme toľko pretriasané mýto. Kto by išiel do tendra ak by vedel, že 90% zo zisku vráti na daniach späť štátu? Iba seriózny podnikateľ, žiadny zlodej typu vyššie menovaných.
4. Toto sa musí uskutočniť v kombinácii so škrtmi na vojenské výdavky. Aj v tomto smere sme nasadli na vyššie spomínaný vlak dvoch menovaných osôb zo svetovej politiky z nedávnej minulosti. Vtedy tu bol strašiak vo forme Sovietskeho zväzu a dnes tu je „terorizmus“ – neviditeľný a nepolapiteľný nepriateľ. Abnormálne výdaje do tejto sféry ekonomiky nás ukracujú o mnoho prostriedkov, ktoré by sme mohli využiť oveľa lepšie.
5. V náväznosti na bod 2, naakumulované prostriedky by spôsobili obrovský boom vo forme investovania do skvalitňovania infraštruktúry, budovania nových bytov, škôl, výstavby nových energetických zdrojov a zvyšovania ich účinnosti, rýchlejších komunikačných sietí, skvalitneniu, zmodernizovaniu tranzitných systémov, to všetko by viedlo k prosperite nás všetkých a nie len 1% populácie, ktoré vlastní 80% celosvetového bohatstva a nie investovať do primitívnych médií ala JOJ, ktoré ľuďom gumujú mozgy.
6. Skvalitňovanie výučby na všetkých stupňoch našich škôl, ktoré by malo za následok zvýšenie miery našej konkurencie voči zahraničiu. Dnes by tu nematurovala vláda nad tým, že či sa majú deti začať učiť po anglicky od 6, alebo od 8 rokov, keď žiaľ nemáme dostatok kvalitných učiteľov v tejto oblasti. Mali by sme peniaze na angažovanie dokonca aj zahraničných učiteľov.
7. Vyššie dane majú za následok vyšší rast HDP. HDP rastie rýchlejšie ak majú bohatí zlodeji vyššie dane. Neveríte? Tento graf (za USA) to dokonale potvrdzuje (Ale toto vyžaduje doplňujúce informácie, čítaj nižšie).
8. Vyššie dane majú za následok vyššie príjmy pre štát. Toto ale nie je hlavná výhoda. Tou je cirkulácia peňazí, ktorej sa prestala v posledných dekádach venovať výraznejšia pozornosť, pričom to je jeden z hlavných indikátorov fungovania ekonomiky, samozrejme, že nie pre dnešných samozvaných analytikov. Vládne výdavky majú za následok to, že z vrcholu tej pyramídy sa peniaze vracajú späť do spodných poschodí hospodárstva, teda späť do výrobných sfér ekonomiky ku ktorým sa následne pripájajú rôzni poskytovatelia služieb. To má za následok posilňovanie strednej vrstvy, jej rozširovanie. Áno poviete si, že na úkor najbohatších, a ja sa pýtam no a čo? Však sú tam na tom vrchole iba zlodeji a špekulanti. Spýtajte sa majiteľa ktorejkoľvek firmy, že čo si želá najviac! Viete čo Vám 95% z nich odpovie? „Čo najviac zákazníkov!“ A ešte niečo. Viete koľko análnych otvorov majú tí bohatí zlodeji? Jeden, presne tak ako Vy, alebo ja.
Objem peňažnej zásoby sa zvyšuje,
ale zlodeji radšej pumpujú peniaze na akciové trhy, ako do reálnej ekonomiky.
9. Vysoké dane chránia pracujúcich ľudí. Pohon na zamestnancov začal v tom istom čase ako MT spustila vo Veľkej Británii svoju neoliberálnu deformu- nezdaňovanie bohatých zlodejov. Tlak na nízke mzdy (pozor nie v porovnaní s nami), na dlhšiu pracovnú dobu, na zdecimovanie odborov a následný tlak „všetko kupovať na dlh, na leasing.“ Nezdaňovanie bohatých zlodejov má za následok rast zadlžovania sa a to nielen vlády, ale hlavne strednej triedy, ktorá je pomaly likvidovaná ako rakovinou oslabená bunka.
10. Samoprerozdeľovanie bohatstva sa neosvedčilo. Akumulovanie bohatstva v rukách spomínaného 1%, ktoré sa absolútne odmieta s kýmkoľvek rozdeliť, snáď s výnimkou keď lobujú u reprezentantov korporácií – u politikov. Vysoká sadzba dane znižuje možnosť koncentrácie bohatstva v rukách najbohatších zlodejov. Riadené a kontrolované prerozdeľovanie je v záujme nás všetkých. Ale modrá zrůda na Slovensku prišla s tým, že len pre seba, len pre bohatých a len pre Cigáňov. Žiaľ na našu škodu s tým expremiér Fico veľa neurobil. Ale musím mu dať tu za pravdu, že prišiel s návrhom zdaniť vyššou sadzbou zahraničné banky, ktoré iba vysávajú krv zo slovenského národa. Dokonca aj údajná premiérka chce pivovary zdaňovať podľa veľkosti. Zrazu aj modrým dochádza, že rovná daň je dobrá iba do dobrého počasia? A zrazu im došlo, že na veľkosti záleží? 🙂 Prv než sa ohľadom rovnej dane o mňa oprie nejaký modrý na slovo vzatý expert, tak nech si prečíta predtým názor Murraya N. Rothbarda ohľadom tejto formy zdaňovania.
11. Koncentrácia bohatstva v rukách zopár ľudí má za následok tak politickú ako aj ekonomickú nestabilitu. Všimli ste si to, ako sa hádajú v parlamente, ako sa tam fackujú? Ako sa my hádame doma, s priateľmi, dokonca aj na internetových diskusiách, teda hlavne tam? Prečo? Však nikto nemusí platiť vyššie dane, dokonca by som to nepožadoval ani od výrobných podnikov ako VW, KIA, PSA, USSteel, Samsung, Foxconn (bývalé Sony v Nitre)… Ale prečo nepumpnúť banky, vyššie spomínaných špekulantov? Prečo nepumpnúť SPP? Ukradneš milión a si zlodej, okradneš milión ľudí o jedno euro a si „podnikateľ“. Tento dnešný stav ako sami vidíte vedie k demonštráciám, ku štrajkom a dokonca k tvrdým stretom so zástupcami a ochrancami tohto marazmu – policajtmi. A to nemusí byť konečná. Môže prísť rad na rast extrémnych ideológií, dokonca k povstaniu. A tomu sme už dnes svedkami v mnohých krajinách. Aj u nás si už Cigáni brúsia na majoritu ceruzky :-(.
12. Zvýšenie sadzieb na úroveň 90% zlodejom a špekulantom zvýši našu vieru v skutočnú demokraciu, spravodlivosť a budeme si znova rovnejší. Bohatí zlodeji a špekulanti vo svojich rukách nemajú dnes koncentrované iba bohatstvo, ale aj moc. Toto sa musí zmeniť.
13. Posilní sa vláda ľudu, teda vláda nás všetkých čo sme tvrdo pracovali, čo sme sa tvrdo učili, čo sme obetovali čas nielen sebe, svojim rodinám, ale celej spoločnosti, celému národu. Iba zdravý národ môže prispieť k zdravej celosvetovej spoločnosti. Lebo vláda ľudu bude mať dostatok prostriedkov, aby si vynútila iba dobré zákony a dodržiavanie týchto zákonov, zákony, ktoré budú chrániť naše spoločné dedičstvo, túto nádhernú zem v srdci Európy, náš spoločný majetok, našu kultúru a aby sme sa spoločne podieľali na jeho zveľaďovaní. Aby sme sa nemuseli hanbiť pred nikým kto sem príde.
14. A nie na úplný záver. Nesmiem zabudnúť na to, že vyššia úroveň zdaňovania príjmov, ziskov týchto špekulantov by zvýšilo aj úroveň starostlivosti našich najzraniteľnejších skupín obyvateľstva. Tými sú telesne a mentálne postihnutí, dôchodcovia (tých 2. pilier nespasí, ten nás ženie do záhuby), ale aj deti, na ktoré by sme mohli dostávať vyššie materské, alebo rodinné prídavky, prípadne aj nezamestnaných.
15. Všetky neduhy fungovania súčasného ekonomického systému odhalila v plnej nahote až táto kríza. Nasledujúca tabuľka z dielne OECD zobrazuje daňové zaťaženie v mnohých významných ekonomikách ako pomer k ich HDP. Sociálne štáty majú daňové zaťaženie približujúce sa 50% ich ekonomík a dynamika ich rastu dlhov nie je taká dramatická ako v prípade tých krajín, kde sa vďaka modrým reformátorom ocitlo aj Slovensko. Tieto krajiny čelia drastickým schodkom verejných financií po poklese HDP, ale aj vďaka starnutiu populácie a nezmyselným riešeniam vo forme primitívneho kapitalizačného piliera. Že na túto službu ešte primitívnejším korporáciám honosiacimi sa titulom DSS sa skladajú daňoví poplatníci mnohými miliardami bývalých korún ročne vo forme rastúcich daní vyberaných hlavne od strednej vrstvy a tých najchudobnejších, formou úrokov na dlhy, ktoré v mene zachovania tejto primitívnej formy zbohatnutia, kde manažéri majú platy rádovo v desiatkach tisíc eur mesačne, robia naši politici.
Zdroj: http://spw.blog.sme.sk
Nezdaňuješ zlodejov a špekulantov, tak ti rastie dlh (bodka)
16. Vysvetlenie k bodu 7. Niekoľkým z Vás možno hovorí niečo Lafferova krivka (LaC). Komu nie, tak nech klikne sem, alebo nech použije Wikipediu. Nejde mi o to, vyvrátiť tento model, to by bola „samovražda“, ale analytici zabúdajú na ešte jeden a ani zďaleka nie kozmetický faktor, ktorý má zásadný vplyv na výber daní. Tým je základná úroková miera. Dokonale to potvrdzuje práve obdobie prezidentovania Ronalda Reagana.
Tá postupne klesala, čo malo za následok drastický rast peňažnej zásoby, čo dokumentuje aj graf vyššie o stave peňažnej zásoby. Klesala nezamestnanosť, a kto platí viac daní? Zamestnaný? Alebo nezamestnaný? Kto sa podieľa väčšou mierou na raste HDP? Zamestnaný? Alebo nezamestnaný?
Chybou politikov je to, že nevedia určiť hranicu, že kto už je bohatý a kto ešte nie. Ale prd baraní, vedia to veľmi dobre, len sa boja posúvať hranice a my to tolerujeme.
17.
„Ale načo by som sa o tom rozpisoval, veď to nechcete počuť… Zapnite si radšej televízor, povedia vám, akí ste úžasne zodpovední, keď podporujete Radičovej vládu…“
PhDr. Ľuboš Blaha, PhD
No ešte dobre, že takmer polovica národa nebola voliť a takmer polovica z tých čo voliť boli ešte nepadli na hlavu :-).
Vždy keď počujem slovo reforma (až na tú jednu neskutočne potrebnú – peňažnú) tak ma napadne jeden výrok od slávneho ruského spisovateľa Alexandra Solženicyna:
„Pojem “reforma”, sa jednoducho vzťahuje na to, čo je latentne procesom odcudzenia národného dedičstva.“
Už z titulku vyplýva, že o ktorých reformátoroch dnes bude reč. Áno sú to oni, pre ktorých je krádež, sofistikovaná krádež pracovnou metódou. Kradli otvorene za bieleho dňa, prisatí na štátnom rozpočte Slovenskej republiky, ktorý je defacto prisatý na našich peňaženkách a to aj počas Ficovej vlády, teda nielen počas svojich 8 rokov (1998-2006). Sú tu opäť, rakovina slovenského národa a o ich doterajšom zbojstve dnes bude reč, len sa na to zbojstvo pozrieme z iného uhlu pohľadu (cez príjmy a výdavky štátneho rozpočtu, cez DPH, cez spotrebné dane a privatizáciu) a lží, ktoré sú s nimi spojené. Začnime príjmami a výdavkami štátneho rozpočtu. V deň parlamentných volieb vyšiel v médiách rozhovor s Ivanom „reformátorom“ Miklošom, kde tvrdil nasledovné:
„Verejné výdavky tejto vlády za štyri roky vzrástli o vyše 25 miliárd eur. Inými slovami, Ficova vláda mala v bývalej mene k dispozícii o 755 miliárd korún viac ako naša vláda, čo mali byť prostriedky určené nielen na budovanie toho sociálneho štátu, ale aj diaľnic a zlepšenie financovania v školstve alebo zdravotníctve. Prostriedkov teda mali habadej, len problém je, že sa rozkradli a prehajdákali.“
12.6.2010
Dovolil som si spraviť malý súhrn príjmových a výdavkových stránok štátnych rozpočtov od začiatku tretej Mečiarovej vlády až do konca tej Ficovej. Viďte priložené obrázky.
Jasne z nich vyplýva, že Ficova vláda nikdy nemala k dispozícii prostriedky o ktorých reformátor Mikloš hovoril a to dokonca ani vtedy, keby to porovnával s koncom volebného obdobia Vladimíra Mečiara v októbri 1998. Zaujímavé ale je, že nespomína náš reformátor to, že o koľko navýšili výdavky oni oproti vláde Vladimíra Mečiara. Z predmetného rozhovoru s reformátorom Miklošom ešte vyberám nasledovné, lebo tento bonmot, túto floskulu používa ešte aj dnes, naposledy tuším v ostatnej relácii TV Markíza Na telo, kde ho na prach rozbil exminister financií Honzík Počiatek. Tam splietal niečo na adresu štátneho rozpočtu ako o zdrape papiera (ŠR pre rok 2010).
„Najhoršie je, že v roku 2009, keď udrela kríza a výrazne sa znížili daňové príjmy, vláda neznížila výdavky štátneho rozpočtu ani o euro.“
Pozrime sa bližšie na pôvodný návrh štátneho rozpočtu pre rok 2009, z ktorého citujem nasledovné:
„Celkové výdavky štátneho rozpočtu na rok 2009 sa určujú sumou 14 108 693 753 eur.”
Vráťte sa teraz vyššie k priloženým obrázkom a sami sa môžete presvedčiť, že vláda Róberta Fica neminula v roku 2009 toľko ako si v roku 2008 predsavzala (13 332 047 000 eur). Rovnako to je aj s rozpočtom pre tento rok, teda rok 2010. Reformátor sa v relácii Na telo sťažoval, že Ficova vláda mu nechala na stole kopec nezaplatených faktúr. Lenže Ficova vláda do 30.6.2010 minula sotva 45% (7 316 324 000 eur) z predpokladaných výdavkov (8 138 499 980 eur) k uvedenému dátumu.
„Celkové výdavky štátneho rozpočtu na rok 2010 sa určujú sumou 16 276 999 960 eur.“
Ak tu teda niekto nešetrí a to aj napriek tomu, že to sľuboval už pred voľbami a mnohokrát aj po nich, tak sú to jednoznačne reformátori. Honza Počiatek v relácii Na telo neklamal ani v tom, že rozpočet padol na príjmovej strane a nie na výdavkovej. Takže k tejto časti už len básnická: A komu vďačíme za to, že ako a z čoho sa tvorí príjmová časť rozpočtu? Áno máte pravdu, vďačíme za to našim reformátorom. Podávali daňové prázdniny kadekomu, porozhadzovali stimuly získané z privatizácie našich strategických podnikov (spolu 296 miliárd Sk, z ktorých dali nepriamo 100 miliárd našim milovaným DSSkám – Na to ale reformátor Mikloš vo svojom výpočte akosi zabudol). Ľudia, radoví občania, ale daňové prázdniny nemajú. Boli to práve reformátori, ktorí astronomicky zvýšili sadzby DPH, sadzby spotrebných daní, lebo podľa ďalšej z radu reformátorov Ivety Radičovej je spravodlivejšie zdaňovať spotrebu. Kašlať na to, že jeden z najväčších ekonómov všetkých čias Murray N. Rothbard o DPH už v roku 1972 hovoril ako o gigantickom podvode.
„DPH je, stručne povedané, rysujúci sa gigantický podvod na americkú verejnosť, a preto je nesmierne dôležité, že to neprejde. Lebo ak sa tak stane, bude zasahovať hrozba Veľkej vlády dostať ďalšiu a dlhšiu, chuť do života.“
Je „svetovým unikátom“ platiť 19, od budúceho roka 20% DPH na potraviny. Ani sa nemôžeme potom čudovať, že naši obchodníci, poľnohospodári… nemôžu konkurovať tým poľským, českým, maďarským a dokonca ani rakúskym. Za Mečiarovej vlády bola uvalená dolná sadzba DPH (6%), nielen na potraviny, ale aj na energie (plyn, elektrina, uhlie, drevo, koks…) a rôzne ďalšie služby.
Dnes sa právom čudujú aj novinári v denníku Pravda, že ako je vlastne možné, že pravicová vláda socializuje rodičovské príspevky. Tu nejde iba o ne. Na Slovensku sú to modrí reformátori, ktorí budujú stále „väčší štát“ (lenže to nerobia pre nás, alebo našich slabších spoluobčanov, ale pre seba), zvyšujú mieru prerozdeľovania, rozhodujú za nás, že ako máme nakladať s našimi peniazmi a defacto aj určujú stále zvyšujúcim sa daňovým zaťažením aj to, že čo budeme mať na raňajky, na obed, na večeru. Však posúďte sami, ktorým smerom to vlastne ideme a to na základe výroku nášho najvyššieho (vzrastom prcka) reformátora, Mikuláša Dzurindu:
„Bez toho, že dneska uvoľníte ľuďom ruky, aj zamestnancom, aj fabrikám, aj živnostníkom, že pôjdeme s daňami a odvodmi dole, tak jednoducho to pôjde dole vodou.“
25.2.2009
Tak povedal reformátor najvyšší.
Ako posledný bod uvediem privatizáciu strategických podnikov, zdražovanie, ktoré nastalo po privatizácii resp. po nástupe modrých reformátorov k moci v roku 1998. Tí čo ma čítate už dlhšiu dobu, viete, že Dzurindovci tunelovali pred privatizáciou SPP. Ten istý scenár sa ale odohral aj v prípade Slovenských elektrární a.s. V roku 2005 teda cca rok pred privatizáciou vykázala spoločnosť pod vedením modrých reformátorov sekeru vo výške takmer 11 miliárd Sk a to aj napriek tomu, že cena elektrickej energie tak isto ako v prípade zemného plynu niekoľkonásobne stúpla. V prípade SPP nás radových občanov, firmy pôsobiace a produkujúce na Slovensku, podnikateľov, živnostníkov… pumpli zahraniční akcionári tejto spoločnosti vďaka modrým reformátorom o 73,4265 miliárd Sk v priebehu 8 rokov. Toto všetko je hradené z našej práce, to vďaka nej máme aspoň niečo v našich peňaženkách, na našich bankových účtoch, teda vlastne to málo čo nám zostalo, čo nám modrí reformátori nechali. Vrátili sa a budú pokračovať v tom čo začali v roku 1998. To som ešte nespomenul ani infláciu, v ktorej modrí reformátori taktiež vynikajú, teda na slovenské pomery určite. No a to je tiež jeden z tých gigantických podvodov, cez ktoré pumpujú naše peňaženky.
Táto centralistická vláda nás zo slepej uličky nevyvedie; to som sa len na záver pokúsil parafrázovať jeden z výrokov Alexandra Solženicyna a tento článok môžete s pokojným svedomím považovať za faktúru vystavenú modrým reformátorom; pripúšťam, že máme vôbec problém spočítať tie stovky miliárd Sk, o ktoré nás reformátori okradli a ešte len okradnú. Oni predsa nevedia robiť nič, iba kradnúť, klamať a zavádzať!
For all we ought to have said… 